Po ďalšej hádke s otcom som znovu zabúchol za sebou dvere a ešte predtým ako to vždy bývalo som naň zakričal že po osemnástke padám. Nič nebolo také ako predtým. Odkedy umrela matka sme sa stále hádali. Neznášal som ho... Akonáhle celým domom zadunel zvuk zabúchnutých dverí som sa hodil o posteľ. Zaryl som hlavu do pokrčenej periny a snažil sa zaspať. Nepodarilo sa. Nespal som ale som ani nebol hore. Bolo to divné... Vzduch bol hustý... dusil ma... cítil som sa ako uväznený v ľadovej vode pretože bol riadne studený... Akoby sa niečo snažilo ma zabiť... Vtedy som odvrátil zrak k podlahe... Ako koberec sa na nej rozprestierala hmla... nie... bola to žiara... akoby sa rozpadla celá podlaha a podomnou žiarilo samotné slnko... Zažmúril som oči ale tesne predtým som videl bielu postavu ktorá sa vynárala z neznámej žiary. Až som oči zas otvoril žiara zmizla. Uvedomil som si že sedím na postali a omámene civím na podlahu. Povedal som si že je to od únavy a chcel si zas ľahnúť. Zavrel som oči a čakal až sa moja hlava ponorí do vankúša. Až sa tak stalo vydýchol som a otvoril oči. Od úžasu som skrikol, divné bolo len to že som svoj výkrik nepočul... akoby mi niekto prerezal hrdlo. Nadomnou stála postava tvarovaná zo svetla. Keby som sa jej bol dotkol by som si určite popálil ruku. Snažil som si zavrieť oči... utiecť od toho nech je to čokoľvek... lenže to nešlo... stuhol som... každý sval vo mne... každý atom... Po čase čo sa na mňa postavička pozerala... aspoň myslím že sa pozerala, si moje oči privykli na svetlo a začali rozoznávať črty. Zrejme som sa skľudnil pretože som dokázal znovu dostať svoje telo do pohybu. Bohvie prečo vystrašene som mykal hlavou. Postava akoby ztuhnutá sa ani nepohla... Len ďalej ma sledovala... Zrazu ma potiahla... posadil som sa na posteľ a ďalej upieral zrak na jej tvár. Bola to žena a hoci známa nevedel som kto to je... Postava sa rýchlo pohla a postavila sa k oknu. Neváhal som a rozbehol sa k nej. Vtedy sa z jej chrbta natiahli dve obrovské krídlakeby boli o centimeter väčšie by sa nepomestili do izby... "Anjel..." pomyslel som si. Okno sa roztvorilo... len tak... samo od seba... silný závan zimného vetra ma takmer zvalil na zem... alebo to nebol vietor? Anjel mi venoval posledný pohľad... potom sa pripravil vyletieť z okna... Nerozmýšľajúc som rukou poň siahol... chcel som ho zachytiť... ale silná bolesť mi prebehla celým telom. Dlaň ma strašne začala páliť... Začalo sa mi pred očami zatmievať... pamätám si že posledné čo som videl je ako anjel vyletel z okna. Asi som ondlel... Ráno som sa zabudil na podlahe... Keďže som bol presvedčený že to bol len sen som si myslel že celkom rozumným vysvetlením bude to že som bol tak unavený že som zaspal skôr než som sa dostal do postele. Odišiel som do kúpelni, umysl som si tvár a prečesal vlasy. Ako som vzal hrebeň do ruky mi celé telo otriasol akoby elektrický šok. Hrebeň mi padol z ruky ktorá sa trisla a svietila. Neprítomne som sa na ňu pozeral a premietal si celý včerajšok. V mysli sa mi dokola objavovala anjelová tvár. Až som znovu bol hlavou tam kde mám byť som sa znova pozrel na ruku. Už nesvietila. Na mojej dlani bola popálenina v tvare rozbitého srdca. Vtedy mi oči zatopili vodopády z slz...
"Matka..." šepkal som. Klesol som na zem. Sĺz bolo stále viac a viac. Pichalo my v srdci. Bol som idiot... zranil som mamu. Mamu! Moju jedinú mamu!
Nešiel som do školy a celý deň som vynervovaný čakal na otca. Nakoniec sa na dvere zazvonilo.
"No sláva! Konečne došiel z práce!" usmial som sa. Otvoril som dvere a do bytu vkročil otec. Nemal žiadny výraz na tvári..ako vždy... a ako vždy sa mi neprihovoril..
"Ahoj," zamrmlal som. Už to bolo dlho čo som mu adresoval pozdrav.
"Prosím? Nepočul som."
Nemyslím že to bola ironia. On si asi fakt odvykol aby som sa mu zdravil.
"Vítaj doma, otec," povedal som. Udivene sa na mňa pozrel ale nakoniec som zazrel ako sa mu po tvári pomaly ale isto rysuje úsmev.
THE END


