Takže... vyhrabala som si dačo z denníka.. vec ktorú som písala zhruba pred rokom... Aspoň sa na tom zasmejem keď si to prečítam... :) Ale myslím si že by to najlepšie vystihlo všetky moje pocity keďže som to písala akurát vtedy... Enjoy :))) btw.. jedná sa o rok 2009
27. júna sme s mamou šli do Kouflandu ale ako sme vychádzali z paneláku sme stretli babku. Ešte deň pred tým som sa mame sťažovala že napr. na kamošku chlapci letia a na mňa nie, že si myslím že to je lebo som škaredá. Keď sme tám stáli a mama sa dohadovala s babkou čo ako som videla nádherného chlapca. Mal dlhšie hnedé vlasy, bol vysoký a (anorekticky) štíhly , vyzeral tak na 16-17 rokov, bol oblečený so zeleným tričkom a riflami. (a mal veľlký nos XD )
Ja som ho poriadne ani z predu nevidela lebo hneď ako som ho videla som sa otočila aby si nemyslel že si ho obzerám. Až ale prešiel som sa naňho pozrela lepšie zo zadu. Vtedy som počula dáke maminé slová čo hovorila babke : ...a sa ešte sťažuje že nie je pekná ale ako si ju ten dlhovlasý obzeral...
Ihneď som sčervenala, to bola hudba pre moje uši! Taký nádherný chlapec... a žeby sa o mne zaujímal? BOMBA!
Kvôli tomu som dennodenne nútila mamu aby so mnou chodila po meste. Občas som vychádzala aj sama.
Raz som ale mala chuť výjsť si večer. Mama súhlasila. Tak som teda šla, najprv okolo škôlke a plánovala som sa vrátiť ako obyčajne spomedzi blízkymi panelákmi. Nedalo mi to však pokoj, cítila som že on chodil cestou čo je trochu ďalej, tak teda som tam išla, najprv okolo obchody, potom za kaviarnou neskôr zas pri pizzerii. Zrazu pred sebou vidím chlapca /krátke vlasy, nízky, v poctate nič moc xD/ ale dačo na ňom pritiahlo moju pozornosť. Bolo to jeho tričko s pekným veľkým nápisom Metallica. Civela som naň, on civel na mňa... Civeli sme na seba... ja viem prečo som naň civela - za to tričko... ale on na mňa civel buď kvôli tričku, buď kvôli tomu že naň tiež civím alebo preto isté ako to prečo civel na mňa ten dlhovlasý krasavec? Nikto sa to nikdy nedozvie.
Už sa smievalo tak som išla domov, aspoň som tam chcela ísť ale rozhodla som sa zostať v parku zad činžiakom čo je veďľa našho. Vzduch po dáždi bol tak čistý... akoby už nebol plný každodenným stresom mestských ľudí...aj keď by som ho nestretla čo sa ani nestalo som mala príležitosť byť končne kľudná... konečne sama so svojmi myšlienkami /a mojou MP3 čo som mala xD Práve išlo Metallica - Fade to black/
Rozhodla som sa urobiť to čo som v poctate nikdy nerobila... Bola to jediná vec na ktorú som sa mohla spoľahnúť... Veď už som poň pátrala skoro týždeň a NIČ!... /nie, nepodrezala som si žili, veď niesom EMO/ schytila som svoje ruky a začala sa modliť... Modliť Bohu... Aby som toho chlapca konečne stretla.
Druhý deň - nič...
Ďaľší deň - opäť nič... Až na to že keď sme s mamou boli pred činžiakom sme stretli moju kamošku a jej matku tak sa s mamou trochu porozprávali ale práve vtedy ulicou prešla banda chlapcov oblečených v čiernom. Jeden z nich bol presne vysoký, chudý a mal hladé, dlhé, nalámané vlasy...
-Mami, nie je to nmáhodou ten koho hľadáme? -spýtala som sa.
-Nie, to nie je. -odpovedala mi. -Ten náš má... kratšie vlasy.
-Čo ak mu vyrástli?
-Áno? Za jeden týždeň a k tomu začal nosiť okuliare a schudol 20 kg.
-Prosím, nepozeraj sa naňho tak... -povedala kamoška. -veď je tak škaredý.
Čiže ako som povedala... Nič :(
Ďaľší deň - tiež nič... Už som strácala nádej... Čo ak tadial prešiel náhodou? Čo ak sem išiel len za frajerkou, čo je ešte horšie... čo ak...? S mamou sme cez deň vyšli von lebo ona si musela obnoviť doklady. Keď sme sa vracali domov som videla jednoho chlapca, tak isto - vysoký lenže o niečo "okruhlejší", s takými istými vlasmi. Leže to nebol on... Proste na tú chvíľu čo som stíhla vidieť tvár toho chlapca som sa do tej tvári zamilovala... a to tá tvár nebola... Poobede k nám prišla teta aj s mojou sesternicou, až sme ich odprevadili na trolejbus som ho videla... Bol to on!... ale s dákym jeho kamošom :-/
-Mami, to nie je náhodou on???
-Ale čo ti je? To je ten istý zo včerajška - ten s okuliarmi/ aj keď teraz nemal okuliare/, veď aj ten čo je s ním je ten istý.
Lenže zrejme ten s okuliarmi, čo mi kamoška hovorila že nech sa naň radšej nedívam bol práve tá moja láska! Čo som urobila potom? No jasne že stopovala... pane jo! Ako dlho chdil! Posledné miesto kde som ho videla bolo pri autobusovej stanici.
Domov som sa vrátila ŠŤASTNÁ! :D
A dalo mi to nie len to že som ho videla... že som sa presvedčila že tadial neprešiel len náhodou ale dalo mi vieru k Bohu! Veď to bez neho možno by sa ani nestalo! To je kvôli tej modlitbe... a on ju vážne počul! Čiže on existuje! Chcela som od radosti plakať!
Dnes - už presen týždeň po tom ako som ho poprve videla som ešte od rána trčala dole lebo minule pokaždé keď som ho videla to bolo pred naším panelákom... Nevidela som ho... Poobede - to isté... vtedy som si sadla na lavičku a zase skrýžila prsty...
Potom som išla zas na trolejbusovú... Aké prekvapenie pre moje oči... Ja som ho videla!!! Spoznala som ho! Bol to on... lenže bol až príliž ďaleko a nemohla som prejsť ulicou lebo práve tam lietali autá...
Šla som domov! Bola som nadšená! Boh ma opäť o svoju existenciu presvedčil! Už nikdy nebudem váhať či existuje či nie! NIKDY!!!
A ja teraz papám chlebík XD Papa!
