close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Červenec 2010

I know you love me/Viem že ma miluješ

29. července 2010 v 14:37 | Fordømt Engel |  Writes

(kapitola z Future Mort)

Celá večnosť čakania bola prerušená keď sa otvorili dvere od Perovho domu.
-Nora, čo chceš? -vo dverách stál dlhovlasý chlapec vydeseným pohľadom.
-P-per.... -zmoknutá Nora sa hodila Perovi na krk.
-Nora? Čo sa stalo??
Nora bola ticho.
-Nora? Ty plačeš? Čo sa stalo?
-Per... pomôž mi... si jedyný čo mi vie pomôcť...
Per zmlkol. Nora a on boli dlhú dobu pohádaní... aj keď ona bola jeho najlepšia kamarátka stále sa na ňu hneval.
-Daj pokoj... -odfrkol.
Nora ho pustila z objatia. V naslzených očiach odrážajúce mesiačný svit sa zjavil strach. Utiekla... Stŕme ulice pod riekami stekajúcej vody boli prázdne. Nora bola sama. Trisla sa. Vonku divoko padal dážď. Blesky trhali čiernu oblohu.
-Neplač... neplač ty decko.. neplač!!! -nadávala si Nora ale aj napriek tomu neprestávala plakať. Pozrela sa na oblohu ale nevidela hviezdy... Hviezdy v jej živote nikdy nevysvitnú.
-Ukľudni sa... všetko je jeden paradox.. a ako vieme... paradox nie je vec bez riešenia... paradox je vec ktorej nepoznáme riešenie... je to prúd... aby sme ho rozlúštili sa musíme len nechať ním unášať... všetko dobre dompadne.. všetko... BOŽE!!!
 Pár aircarov* prešlo okolo a rozvírilo vodu po ulici.
-Nastáva koniec sveta... -pomyslela si Nora- ... a ja umriem sama... Nikdy ma nikto nemiloval... Prečo si ma stvoril bože??? Prečo som.. keď nikdy pre nikoho nebudem jedinečná... Ako hviezdy... pre každého pôvabná... ale vie ma nahradiť každá iná... A teraz keď je to apokalypsa ľudia začínajú chápať zmysel života.. zmysel života je byť pre niekoho nenahraditeľný... byť potrebný.. pretože vtedy máme zmysel pre iných... ľudia sú už k sebe dobrí ale darmo.. Zaujímalo by ma kam to všetko odíde... náš život sa zakladá na pohybe... pohybe elektrónov... a ako ľudia hovoria.. načo žiť ak nie je zmysel??? ale ja.. ja si myslím že zmysel to všetko má... to čo my ani netušíme že existuje je, myslím si život.. myslíme si že žijeme... potom naša energia prejde inde... a tak.. ako slepý si nevie predstaviť farbu ktorú nevidel tak ani my si nevieme predstaviť čo všetko vykonáva energia.. konec koncov... všetko sa zakladá na jej pohybe....
-Nora... -ozval sa hlboký hlas zpoza norinho hrbta.
Nora v šoku zmlkla.. dokonca aj jej myšlienky utichli.
-Per mi povedal že si plakala... je to kvôli mne...?
-Mýliš sa... ja som neplakala... -povedala ticho- ja stále plačem...
-Nora... je mi to ľúto...
-Čo je ti ľúto dopekla??? Že sa na mňa ani nepozreš? Ha??? Zabúdaš na jeden malý detajl, nie? -Nora zdvihla ruku na ktorej bol prsteň.
Chlap sklonil hlavu.
-Nora... nikdy som nič nemyloval tak ako teba... prosím ťa... ostaň so mnou posledné dni pred apokalypsou...
Nora znovu zaplakala celou silou. Objala ho...
-Vedel som že ma miluješ...
-A ja som vedela že ma nenecháš samúp v noci plakať... zvlásť nie keď zajtra nemusí existovať...


===
*aircar - lietajúce auto s aerodynamickou formou

A tak tu sa dlho nepísalo...

29. července 2010 v 12:50 | Fordømt Engel |  Denník
Lebo sa mi nechcelo... kto má písať na blog keď otec furt pri ňom trčí.. inak.. možno to niekedy sem hodím keďže tie úvahy tam sú jedny z mojich najlepších (ale to až si nájdem denník)...
A tak... Damnedka je happy jak blcha lebo je konečne s frajerom... no čo.. vy by ste sa netešili? Kúpil mi macka... :) Aj keď otec mi tisíc krát povedal že mi to zato nestojí... ja mám pocit že ma skutočne miluje.. ale ni ták!!! Snáď mi nechce tvrdieť že frajer je so mnou len kvôli sexu ktorý sme ešte nemali a to sme rok spolu... viem  že chlapy idú len po tom...ale on je iný.. no vážne... aká vytrvalosť.. ide po to celý rok! XD ale nie... nikto by neostal s babou celý rok len pre to aby ju ošukal... Včera chcel ísť von s kamošmi... rozplakala som sa.. vidím ho 2x do roka a akurát vtedy musí ísť von s kamošmi.. nefér... tak teda som mu zavolala a porosila ho nech sa poponáhľa..
plakala som.. ja som vedela že ma nenechá plakať... on ma asi miluje... teda dúfam.. heh

the love is like the wind/Laska je ako vietor

10. července 2010 v 15:27 | Fordømt Engel |  Writes
(predom sa ospravedlnujem za pisanie bez diak.)
...Raata... odpis... no tak! triasla som mobil zo vsetkych sil aj ked by to k nicomu nebolo.
Pip ozval sa mobil a na obrazovke sa objavil postovny balik.
Konecne! Potesila som sa a nedockavo otvorila spravu. Bolo v nej napisane:

Nikdy nezabudem na ten den ked sme sa stretli... ani na tu noc... ved vies ktoru... teraz mi ostava ti napisat len jedno.. zbohom...

Roztriasla som sa. Neplac... Neplac dopekla... NEPLAC!!! snazila som si nahovorit ale neslo to. Z oci sa mi vysypali cele moria, ak nie aj oceany slz. Raata... to mi nemozes urobit. Krutila som hlavou a zatinala zuby aby som nevykrikla. Rychlo som mu natukala smsku ale nebolo dost kreditu na odoslatie. Dopekla!!! vykrikla som a smarila telefon o skrinu. Nepamatam si co sa dialo dalej. Nikto vosiel do izby a nieco povedal. Odisiel. Hodiny tikali stale pomalsie a pomalsie. Kazdy uder sa ozyval v mojej hlave. Raata... vytrhla som zo svojho hrdla... bola to jedina a zaroven posledna vec ktoru som si pamatala.

............................................................................
Obdivuhodne hrdinstvo, cital otec rano nahlas noviny, mlady chlapec daroval srdce pre vyskum.
Nechcela som to vidiet ani pocuvat tak som si do usi napchala sluchadla. On rozpraval tak hrdo a tak nadsene... nevedel asi ze je to ten isty chlapec koho tu pred dvoma mesiacmi mlatil na smrt.
Tak ako aj Raata aj ja uschovam tu noc navzdy vo svojich spomienkach. Vtedy ja a Raata sme boli vecer na dlhej prechadzce. Odprevadil ma az domov a zacalo divoko prsat tak som poprosila mamu aby ostal u nas na noc. Dovolila. Obaja sme boli nadseni z toho ze nam dokonca dovolila byt v jednej izbe aj ked v inych posteliach. Az sa vsetky svetla zhasli a hore sme boli len ja a Raata, Raata prisiel ku mne do postele. Zacal ma bozkavat a vyzliekat. Nebranila som sa. Chcela som to aj ked som od Raaty bola o 8 rokov mensia a bola som teoreticky este dieta... ale on to chcel... a ja som mu to chcela dat... zacal do mna prenikat a vtedy do izby vrthol otec. Vytahal Raatu z postele za vlasy a zacal ho udierat a kopat. Pritisla som k sebe perinu a Raatu zatial vyhanli z domu. Ja som dostala tiez poriadne dlhu lekciu s volume na max. Mala som zakaz sa s nim stretavat dokonca zivota ale aj napriek tomu sme sa stretavali tajne. Raata mi raz ale oznamil ze jeho mensi brat je smrtelne chory a potrebuje darcu srdca. Povedal ze on mu to srdce darovat chce. Presviedcala som ho aby to nerobil ale darmo. Ach ten idiot... zabil sa... pre nic za nic! A vcera vecer bol posledny den jeho zivota... Teraz idem na cintorin k Raatovi... Neskor ti este napisem.

............................................................................

............................................................................
Mili dennicek,
Aka ulava ze ta zas otvram. Sedim vedla Raatovho pomnika. Chyba mi... Nemozem sa ovladnut... musim plakat... ospravedln ma ak namocim tvoje stranky... Musim ti povedat ze tu je poriadne strasidelne ked som sama. Nahrobky su ako stromy v lese... vsetky su rovnako velke a stare takze nadpisy na nich su zotrete a neviem sa podla nich orienovat... bojim sa ze sa nesdostanem odtialto domov...
.............................................................................

Pero sa mi vymklo z kontroly. Ruka tiez a neskor cele telo... jedna moja ruka vytiahla z mojho vacku zrkadlo a druha ma stisla okolo krku. Ruka so zrkadlom sa dvihala a...
Raata stal za mnou... aj ked som ho bez zrkadla nevidela... Zacala som stracat vedomie a lapat po dychu... vedela som ze viac sa nenadychnem... zafukal vietor a Raata ma objal bez slov... ja aj on sme sa zacali rozplyvat vo vetre...

Dreamers dreaming...

7. července 2010 v 21:11 | Fordømt Engel |  Denník

Predom sa ospravedlnujem za zameny y a z a zato ze pisem bez diakritiky... a okrem toho tato klavesa je dost  na houuno...taze ta...

 Prebudzaju ma vykriky... nie realne... ale tie ktore pocujem len ja v svojej hlave... nie su to vykriky... je to ine... a som si ista ze si to NIKTO nevie predstavit...
Viete ake je to mat vsetko... ale byt ochotny sa vsetkeho vzdat a zamenit to za nieco... za nieco po com ste tuzili skor nez ste to poznali...
Ako to boli byt naivne decko zpredroka stale tak naivne milujuce toho isteho tiena v svetle zivota...
tien nie za to ze je to zle... mozno len zato ze je to viac nez nemozne...

to je jendo... off :)

Closer/Bližšie

2. července 2010 v 14:52 | Fordømt Engel |  Writes
Konečne začali zimné prázdniny. Bolo po Vianociach a kamarátka, moja extra bohatá kamarátka Lejla dostala od svojich rodičov chatu. Ona, a aj ostatné baby sa chceli vyblázniť tak teda usporiadala večierok  práve na tú jej chatu a pozvala tam aj mňa. Vždy som bola outsider a so žiadnou z báb ktoré boli pozvané som sa veľmi nekamošila. Nie... ja som sa vlastne nekamošila s nikým. Boli sme rozdieľné. Ja a tie popíkové barbíny. Bola som tá "čierna ovca" spolku... doslova. Čierne vlasy, čierne oči, čierne triká, čierne rifle, čierne kanady a čierny metal. Stále lepšie ako ružová ovca... Bola tam aj jedna emáčka. Z Bohvie akých dôvodov si myslela že máme podobný vkus. Mala krátke rovné... no proste emácke vlasy, čiernou linkou obtiahnuté zelené oči a celkovo mala strašne pritupený výraz v tvári. Bola chudá... veľmi chudá... možno by sa začala liečiť proti anorexii ak.......................

Napokon som šla. Povedala osm si že ich vystraším, ožereme sa alebo niečo celkom iné. Že to nejak tak prežijem. Milé od Lejly že ma pozvala. Raz za čas nemusím byť hnusná s utiahnutá. Okrem toho chata bola blízko cintorína. Mohla som si cez noc odbehnúť a tak...
Až som dorazila k chate, k luxusnej, čistučko novej chate z dreva a videla som zhruba 10 vysmiatých štetôčok ako poskakujú a mávajú mi som sa pokusila o úsmev. Myslím si že je na čase každú jednotlivo popísať.
Ako som už hovorila... Emáčka Adriana, Boháčka Lejla... potom tam boli dvojčatá Lívia a Sisa. Obe boli blonďaté a modrooké. Lívia mala dlhé rovné vlasy a v nich ružovú čelenku s Hello Kitty (ble)... ona bola vlastne celá v ružovom... biele boli len jej topánky na hnusne vysokých podpätkoch. Sisa mala nakrátko zostrihané vlasy a mala na sebe svetlomodré tielko a biele kraťasy. Obe sa na seba podobali do posledného detajla, dokonca mali obe rovnako krivé nohy a nebyť ich účesov ich ťsažko rozlíšiť. Bola tam aj slečna "hoperka" Dara. No proste to bolo odporné decko. Mala na seba škaredo namazaný krém aby vypadala ko černoška, hnedé vlasy zaviazané v cope, zelené tielko, zelenú mini sukňu.Stetka ako štetka... kebyže sa zohne jej určite vidno aj prdel na ktorej predpokladám že ani nemá spodné prádlo. Partiu dopĺňala skupinka báb čo si vraveli klub NKN (naj kamošiek navždy) . Počet ich mozgových buniek bol zrejme rovnaký ako počet písmev v skrátke názvu ich klubu. Všetci mali šialene ofarbené a natupírované vlasy. Nikdy som si nezapamätala ako sa volajú. Viem len ich prezývky. Prvá si hovorila Peaca, druhá Rawr-princess a posledná si dala tuším prezývku Lollicock(myslím že jej sedí ale osobne by som jej dala Lick-cock).
 Lívia a Sisa prišli ku mne a začali mi dávať pusinky a "hugy" na privýtanie. Ostatné si zachovali svoju česť a tým aj moju a len sa mi pozdravili alebo kývli. Dara sa jediná na mňa naštvane pozrela. Odkedy mi pred 3ma rokmi prebrala chalana som sa s ňou nerozprávala.
"Čau..." prevliekla cez zuby.
"zdar" odpovedala som.
Šli sme dnu. Najprv nám Lejla poukazovala celú chatu a nakoniec sme sa usadili vo veľkej obývačke s chlpatými   kobercami a nábytkom a plazmovou telkou. NKN zabrali gauč. Dvojčatá si napchali zadky na jednu z mäkkých sedačiek a Lejla a Dara na druhú. Ja som si ľahla na chlpatý koberec. Bola to prvá vec ktorá sa mi tento deň skutočne zapáčila. Zrazu som si všimla že všetky sa pozerajú na dvere. Potom sa sa otočila tiež keďže som bola k ním otočená chrbtom. Stála tam Adriana aj so svojím macíkom. Skrátka si nemala kam sadnpť. Bez slov som sa pohla a urobila miesto na koberci. Gestom som jej naznačila aby prišla. Až ku mne dokráčala (nechápem čo majú za problém emáci a nemôžu skrátka chodiť rýchlo.)
"Díky," povedala a objala ma. Kebyže tam nebolo to obecenstvo sa je vytrhnem z rúk.
Hodinku sme sa ako tak hrali. (Nechcete vedieť čo za horor to bol) a až sme sa dobrých 20 min začali poriadne nudiť Lejla navrhla aby sme sa bavili o tom ktorej sa akí chalani páčia.Lejla ako majiteľka chaty začala. Ona bola na športovcov.Keď opisovala svalnaté telo jej vysnívaného chlapa sa vkuse chichúňala. Sisa a Lívia povedali že oni sa o chalanoch ešte veľmi nezaujímajú. Dara povedala že by brala nejakého čierneho. Klub NKN začal popisovať nejaké nechutné buzny a Adriana sa držala za srdce a červenala sa a každú sekundu vykrikovala: "Jeeežin! Ten musí byť sexy!" Inak sama povedala že pôjde posledná takže ešte pred ňou došla rada na mňa.
"Ehm," začala som, "no... mne by sa páčilo mať niekoho predovšetkým inteligentného a..."
"Koho zaujíma IQ? Rozoberáme vzhľad..." namietla Dara a zamračila sa.
"No tak dobre... Mal by mať dlhé vlasy.. na farbe nezáleži... Mal by mať sexy pohľad ktorý by u mňa vzbudzoval pocit že ma ochráni... a"
"Stačí... je to odporné..." povedala Dara
"Hmpf..." otočila som sa. Musím priznať že ma to zarazilo, "No, Adriana... teraz je rada na tebe..."
"Hej, jasne," odpovedala, "len najprv musím na záchod... pôjdeš so mnou?" zažmurkala na mňa veľkými očami. Chcela som sa ju spýtať či netrafí ale radšej som to vzdala pretože som čala že bude prosiť ďalej. Tak som teda šla. Vyšli sme z izby a jej malá rúčka chytila tú moju, zdrsnenú od gitary. Už ľutujem že som sa neuhla. Ticho sme ďalej až sme sa dostali do kúpeľni. Vana bola napustená. Zrazu sa Adriana pustila mojej ruky a vyzliekla si tričko, sukňu a legíny. Pod nimi sa jej odhalila čierna podprsenka ktorá mala držať malé prsia a čierne tangá. Zamračila som sa. Niečo mi na tom všetkom nehralo.
"Jedine tebe poviem akí chlapci sa mi páčia. "
Ticho.
"Žiadni!!!Dokola mi len lámu srdce!!!" spustila s plačom a jej hrubá očná linka sa rozmazala.
Asi čakala že ju uteším... sadla si vedľa vany a objala si kolená. Nepohla som sa. Mala som kamenný výraz v tvári. Bolo mi jedno čo sa s ňou stane. Zaťala malé rúčky do pästí a postavila sa. Potom  prišla ku mne, objala ma. Tento krát som ju už odtlačila.
"Počuj, Adri..."
Nenechacala ma dokončiť. Ružovím jazýčkom mi prešla po perách. No čo. Jeden úlet... nič sa nestane... povedala som si a začala ju bozkávať. Chudera. Zdalo sa že sa jej to zapáčilo a pokusila sa ma vyzliecť. Vtedy z obývačky bolo počuť hrozný výkrik. Utekala som tam ako mi len nohy stačili. Adriana na seba hodila tričko, ostatné šatstvo pobrala v ruke a rozutekala sa za mnou. Zastala som pred dverami s otvorenými ústami. Baby ležali v bezvedomí a z úst Dary stekala krv. Vtedy ku mne dobehla aj Adriana a pritisla sa ku mne.
"Čo sa stalo?" šepkala.
"Neviem... ale musíme ich aj nás dostať odtiaľ skôr než sa ešte niečo stane."
Vytiahli sme všetkých sedem. Akurát v tej chvíli som bola Adriane hrozne vďačná že ma vtedy odtiahla do kúpeľne a bola by som naďalej kebyže som nevedela že to čo postihlo ostatné by sa mne nestalo aj kebyže tam v tej chvíli som.
Adriana zrazu skríkla. Otočila som sa k nej. Padla na zem. Bola by som sa k nej rozbehla ale strach ma prikoval. Nervozne som sa obzerala a vtedy som začula melódiu. Bola to moja MP3 a bohvie prečo som zvuk zo slúchadieľ počula aj keď by ho inak nebolo počuť a okrem toho MP3 bola vnútri. Preboha! Moja MP3! pomyslela som si a vbehla dnu. Neviem čo mi to napadlo a prečo sa mi v tej chvíli tá vecička zdala tak dôležitá. Bolo to divné. Bola som mimo a keď som vkročila do chaty som bola navyše omámená. Bola už tma a svetla nikto nezažínal. Videla som ako svieti display mojej MP3 a ako zombie som k nemu kráčala. Natiahla som k nemu ruku. Niečo ma za ňu zdrapilo. Vystrašila som s atak že som zabudla kričať. Okolo mňa... teda okolo nás sa rozsvietilo bledé svetlo. Ledva som sa zdržala sĺz. Za zápästie ma držal desivý muž.... bol síce nádherný ale desivý. Mal biele vlasy ale aj napriek tomu mladú a sviežu tvár... Krásne teplé akoby strieborné oči sa upreto pozerali do mojich.
"Neboj sa ma..." povedal nežným tónom. Voľnou rukou sa mi začal prehrabávať vo vlasoch. "Neprišiel som si po tebe..."
Vtedy som si uvedomila kto to je. Smrť. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Neboli to Adrianiné pokusy o bozk. Bol to ksutočný bozk. Pocítila som akúsi lásku. Nemilovala som smrť ako umieranie ľudí... Vedela som  že on je mi súdený a že ešte sa stretneme... vtedy zmizol... a ja som odpadla. Jediná z dievčat som prežila... Lejliny rodičia dali zbúrať chatu aby nezostala zlá spomienka. Naša trieda bola o 8 dievčat menšia...